Ľudia sú čudné tvory. Namiesto toho, aby zapojili všetky zmysly do získavania informácií zo všetkých strán a na ich základe si vytvorili názor, robia to presne naopak. Vytvoria si názor, a potom hľadajú všetky argumenty, ktoré ho podporujú. A zúrivo odmietajú všetko, čo dokazuje opak. Je neskutočné, ako ďaleko sú schopní v tomto šialenstve zájsť. Spriadajú neuveriteľné a neoveriteľné kombinácie mýtov s faktami, ale to, čo majú rovno pred nosom, to nevidia.
Môj obľúbený filozof Arthur Schopenhauer už pred dvesto rokmi napísal krásne dielo, Svet ako vôľa a predstava. Už vtedy vedel, že pre mnohých ľudí sú ich fantázie dôležitejšie ako realita – a to bola virtualita oproti dnešku v plienkach. Ani so slobodou to nebolo také ružové ako dnes a diktát mocných gniavil pospolitý ľud podstatne viac. Dnes máme slobody nepomerne viac, a stálo to veľa bojov, ale žeby sme boli spokojnejší – to ani náhodou. A o zmúdrení ani nehovoriac. Naopak, akoby sme boli od viery a fantázie závislejší ako kedykoľvek predtým. Informácií máme najviac v celej histórii a nikdy predtým neboli tak ľahko dostupné, ale my si ich najradšej dolujeme z hlbín vlastnej duše a nie na základe logiky či zdravého rozumu, ale len svojich emócií. Sú to práve naše pocity, ktoré majú na naše myšlienkové pochody a následné konanie najväčší vplyv a susedovie Mišo, ktorý nám kedysi na pieskovisku zobral hračku, nás sformoval možno viac ako celý výchovnovzdelávací proces spoločnosti. Celý život trpíme. Krivdy sa zapisujú najhlbšie. Ukrivdený človek sa potrebuje pomstiť. Preto bojuje. Podozrieva každého, nikomu neverí. Kompenzuje pocit poníženia, ktorý cítil vtedy na tom pieskovisku a túži byť tým, kto vyhrá. Nikdy sa toho nezbaví. Stále bude mať pocit, že ho ktosi obmedzuje a stále nebude mať dosť slobody, aby to poníženie mohol vrátiť každému, kto si to podľa neho zaslúži. Táto paranoja ho vedie k používaniu uveriteľných hesiel na odôvodnenie správnosti svojich pocitov a ich všeobecnej akceptovateľnosti, napríklad „Boj za slobodu“. Hoci má slobody na rozdávanie, týmto heslom sa stavia do pozície bojovníka za všetkých ukrivdených. A na Slovensku máme ukrivdených celé zástupy…
Jedným z dôkazov obrovskej slobody je aj tento blog. Tu si naozaj každý môže vyliať srdce aj žlč dosýta. Bez ohľadu na to, čo tým spôsobí. A bez ohľadu na to, komu tým ublíži. Lebo zodpovednosť, ako aj iné ľudské cnosti, akosi prestali stíhať rýchlosť doby, a viditeľne zaostali. A každý ukrivdenec sa môže vyjadriť k čomukoľvek, hoci o tom nič nevie. Ale – ako povedala doktorka Krištúfková – svoju neschopnosť urobiť čosi pozitívne kompenzuje ničením toho, čo vytvorili schopnejší, a tak sa zviditeľniť.
Hovorí sa, že sloboda bez zodpovednosti vedie k anarchii. A ja dodám: aj k smrti. Publikovaná myšlienka má schopnosť vyvolať akciu a narobiť veľa škody, aj na tom základnom, na živote našich blížnych, hoci jej základ je len kdesi v hĺbke ukrivdenej dušičky nejakého chudáka. Jej autor je anonymný, nevieme o ňom to, že neznášal vlastnú matku alebo podrazil každého, kto ho mal rád. Jeho slová vyzerajú tak, akoby bojoval za slobodu či za pravdu chudoby a že má silné sociálne cítenie, a slovo má veľkú moc. Reálne následky sú však katastrofálne: aj zásluhou tých jeho slov ľudia umierajú. Načo je sloboda, ktorá prináša smrť?
Všetko na svete má svoje hranice. Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda – a život – mojich blížnych…