Ľudia sú všelijakí.
V týchto ťažkých časoch sa mnoho obetavých ľudí dobrovoľne a na úkor svojho pohodlia odhodlalo pomáhať zachraňovať iných, ako dobrovoľníci pomáhajú zdravotníkom a obetujú svoj čas a úsilie, namiesto toho, aby sa venovali svojim blízkym. Iní sedia doma za počítačmi a podrážajú im nohy. Ťukajú do kláves a pľujú jedovaté sliny na všetkých, čo (aj im) zachraňujú život, a neváhajú používať výrazy ako morálka či charakter.
Ako hlboko sa ešte dá klesnúť?
Sú snáď slepí a hluchí?
Kam až dokáže nenávisť dohnať tých, čo sa tiež chcú nazývať ľuďmi?
Nechápem to. Nepoznám nikoho, koho by som nenávidel. Ale chápem, že niektorí možno zažili niečo, čo v nich to zlo prebudilo. Sú aj takí, ktorí nenávidia aj svoju matku, teda niekoho, kto im dal tento život. Dokážu ju nenávidieť ešte aj po smrti, ale píšu nenávistné články na tých, čo im kvôli pandémii bránia ísť na cintorín, hoci tam aj tak nechodia. A doslova vybuchnú zlosťou, ak im to niekto pripomenie. Myslím si, že niekto k nenávisti ani nepotrebuje dôvod. Proste sa s ňou už narodil. Poznám aj takých. Píšu aj o láske a milovaní, lebo sú nešťastní z toho, že sa im jej nedostáva, ale že by zmenili svoje chovanie, to ani omylom. Držia sa svojich patogénnych názorov a to viac, o čo viac prúserov im spôsobujú. Zavše natrafia na niekoho, komu sa na pleci vyplačú na svoj pos.atý život, ale len čo sa otrasú, zradia aj toho, ba znenávidia ho za to, že vie, akí sú nešťastní. Vždy, keď im ktosi nastaví zrkadlo, dostanú záchvat zúrivosti. A znenávidia ešte viac…
Sme ľudia všelijakí.
Veľa obetavých dnes na Orave či v Bardejove pomáha zachraňovať ľudské životy, aj z mojej rodiny, obetujú svoje pohodlie a riskujú nákazu. Iní sedia za počítačmi, oháňajú sa morálkou a podrážajú im nohy…